Balkánsky syndróm a politika susedstva v strednej Európe

Výraz „balkánsky syndróm“ v tomto príspevku budem používať metaforicky. Keďže metafora je polysémantický výraz a umožňuje performácie, upresním, že ho budem používať aj na označenie reálnych konfliktov medzi susedmi a etnikami, aj na označenie špecifického „strašidla“, či chorobnej fóbie, ktorú môžu šíriť niektorí extrémisti v tom zmysle, že „Vidíte ako to dopadlo na Balkáne, keď menšiny začali požadovať autonómiu!“ Teda ako argumentum baculum proti akýmkoľvek snahám menšín o zmenu svojho spoločenského statusu. Lebo aj fóbia z balkánskeho syndromu, ako napokon mnoho iných fóbií, sa tiež môže stať spúšťačom nepriateľstva voči „iným“ a „odlišným“, najmä ak žijú v susedstve. Základom európskej kultúry, od grécko-rímskej antiky po dnes1 je antropocentrizmus a humanizmus. Avšak tieto hodnoty nedokázali zabrániť tomu, aby v Európe sa nešíril „balkánsky syndróm“ krvavého etnického hegemonizmu. Hlavnú príčinu vidím v tom, že tieto hodnoty – napriek všeobecnému uznaniu – sa za vyše 2500 rokov ešte stále nie sú skutočným nástrojom kultúrnej politiky európskych štátov. Napokon aj integrácia EÚ sa špecifickej kultúrnej suverenity štátov zatiaľ vyhýba. Skúmanie tejto otázky je východiskom môjho príspevku.