Jedným extrémom v ponímaní priemyselnej politiky je štátny intervencionizmus, ktorý umožňuje podporovať podniky alebo sektory, ktorých prežitie považuje vláda za nevyhnutné z rôznych sociálno-ekonomických a strategických dôvodov. V takom prípade používa vláda nástroje, akými sú úvery, daňové úľavy, garantované vládne objednávky, podpora exportu a ďalšie. Politika laissez-faire (nezasahovania) je druhým extrémom v ponímaní priemyselnej politiky. Aj keď sa vlády v tomto prípade vyhýbajú priamemu zasahovaniu, majú podstatný vplyv na priemyselné plánovanie a produkciu. Verejné obstarávanie je obvyklým spôsobom, ako vlády podporujú národných výrobcov. Rímska zmluva obsahovala málo ustanovení, ktoré by upravovali priemyselnú politiku na úrovni Spoločenstva. Členské štáty Spoločenstva umožnili uplatňovať priame intervencie v sektoroch, ktoré sa dostali do vážnych ekonomických problémov. Predovšetkým na začiatku 80.rokov 20.storočia ES poskytovalo rôzne formy pomoci týmto sektorom, aby prešli reštrukturalizáciou a prežili. V úsilí dosiahnuť štrukturálne zmeny, zlepšiť podnikateľské prostredie a lepšie využitie výsledkov inovácií a výskumu, Zmluva o EÚ stanovila, že Európska rada môže prijať špecifické opatrenia na ich podporu. Schvaľovanie však musí byť jednomyseľné, čo znamená, že priemyselná politika ostáva v rukách jednotlivých členských štátov EÚ.
